Dnes je trendom voziť deti do školy do pomerne vysokého veku. Rodičia sa obávajú o bezpečnosť školákov a zároveň tým získavajú čas. Nemôže byť taký „dopravný servis“ niekedy na úkor samostatnosti školákov? Dnes máme celkový problém s tým, že deti sú oveľa menej samostatné ako v minulosti. Samostatnosť ide ruka v ruke so zodpovednosťou a ak chceme, aby si naše deti tieto vlastnosti osvojili, musíme im umožniť, aby mohli robiť nejaké samostatné rozhodnutia. Nie je ľahké stanoviť hranicu, ku každému dieťaťu je treba pristupovať individuálne. Malé deti ešte nevedia zvážiť všetky riziká cesty do školy. U prvákov a druhákov by mala byť cesta do školy s plnou účasťou rodiča. Vo veku nad osem rokov je to na zváženie a pri veku nad desať rokov je už dieťa úplne schopné sa o seba postarať. Výnimky potvrdzujú pravidlo, sú aj také deti, ktoré to nedokážu ani v tomto veku. Starostlivosť však netreba preháňať, na 2.¤stupni základnej školy už býva sprievod rodiča pre väčšinu detí trápny.
Niektorí rodičia sa však odvozu školákov autom nemôžu vyhnúť. Je to hlavne v prípadoch, keď deti dochádzajú do školy vo väčšej vzdialenosti. Aj v tomto prípade je vhodné samostatnosť dieťaťa posúvať krôčik po krôčiku. Po určitom čase nesprevádzať dieťa až po dvere triedy, neskôr nevstupovať ani do priestoru školy a dopracovať sa až k tomu, že dieťa môžeme len vysadiť z auta na chodníku a povedať mu „choď“. Pri odchode zo školy zas postupne vyžadovať, aby si dieťa dokázalo pobaliť všetky veci, obliecť sa a čakať na dohodnutom mieste.
Rozvoz jedného alebo viacerých detí na krúžky môže byť tiež pre rodinu náročný. Ako sa popasovať s týmto problémom? Vozenie detí zo školy na krúžky je často potrebné aj preto, že so sebou nosia veľa pomôcok, ktoré sú pre ne ťažké. Pri vhodných príležitostiach je však dobré naučiť dieťa chodiť aj mestskou hromadnou dopravou. Ukazuje sa, že dnešní školáci sa často nevedia vyznať v harmonogramoch dopravy, sú v MHD zmätení. Schopnosť orientovať sa a vedieť použiť autobus by mali deti nad desať rokov ovládať a my by sme ich to mali naučiť. Jedna vec je deťom uľahčiť každodenný život, ponúknuť im servis, ale musíme ich aj niečo naučiť, aby neboli v staršom veku svojou bezradnosťou hendikepované.
Niektorí rodičia sa boja pustiť svoje deti „do sveta“, lebo majú pocit, že majú „hlavu v oblakoch“ a boli by schopné zablúdiť. Niektoré deti sú naozaj nepozorné, zamyslia sa a stratia pojem o realite. Sú napríklad schopné zájsť o tri ulice ďalej. No túto situáciu by mali byť pripravené vyriešiť. S takýmito nepozornými deťmi treba prejsť každodennú cestu do školy viackrát a prechádzať ju dovtedy, kým sa im dostatočne uloží do pamäti. Ako poistku je možné nakresliť im jednoduchú mapu, podľa ktorej sa v prípade núdze vedia zorientovať. Samostatná cesta do školy je nielen o priestorovej orientácii, ale aj o chuti a motivácii dieťaťa. Niektoré deti chcú samy chodiť hneď, niektoré nechcú vôbec. Môžeme deťom vyjsť v ústrety, ale mali by sme zabezpečiť, aby mali základné zručnosti a aby dokázali bez problémov prechádzať aj ďalším životom.
Dnes má veľa školákov po celý týždeň rôzne krúžky a tréningy. Nemôže ich priveľa plánovaných aktivít zaťažovať? Systém rodinného života sa u nás v posledných rokoch zásadne zmenil. Už sa väčšina detí nechodí „hrať von“. V minulosti bolo bežné, že deti z jednej mestskej časti, z jedného sídliska chodili do tej istej školy. Dnes deti často v okolí bydliska už nemajú kamarátov, lebo navštevujú vzdialenú školu. Niektoré deti mi tiež hovoria, že chcú mať krúžky, dokonca majú radosť z toho, keď môžu každý rok vyskúšať niečo nové. S tým majú rodičia niekedy problém, pretože majú pocit, že keď sa dieťa do niečoho pustí, malo by sa tomu cielene venovať celé roky. Nie je to vôbec škodlivé, vyskúšať si viac záujmov, viac druhov športu alebo umeleckých smerov, práve naopak. Je dobré nechať deťom flexibilitu a tvorivosť v akomkoľvek smere. Samozrejme, treba vyberať krúžky reálne, z časového aj priestorového hľadiska, aby dieťa stíhalo presuny a rodič spolu s ním. Je výhodné, keď sú niektoré krúžky v rámci školy a tak netreba zabezpečovať prepravu. Dieťa by malo mať možnosť vybrať si samo aspoň časť svojich aktivít vo voľnom čase v spolupráci s rodičom. Aktivity by mali tvoriť ucelený systém v rámci jeho aj rodičovho pracovného týždňa. Treba to nastaviť tak, aby to bolo pre celú rodinu, zapojenú do „logistického“ plánu, únosné, lebo inak z toho vzniká len nervozita a konflikty.
Nemali by mať školáci niekedy voľný čas aj na ničnerobenie? Podľa mojich skúseností aspoň jeden deň v týždni by mal byť oddychový, keď dieťa nemá žiadny krúžok. Aby sa mohlo aspoň chvíľu „nudiť“. Treba si však uvedomiť, že ak dieťa bude viac doma, neznamená to, že ten voľný čas využije na pozitívnu činnosť. Voľný čas u našich detí totiž často znamená trojboj „televízia – počítač – tablet“, nie je to práve to, čo rodičia chcú. Navyše v dnešnej dobe máme väčší strach o bezpečnosť detí, takže rodičia majú lepší pocit, keď sú deti pod dohľadom zodpovednej osoby, hlavne do veku 10 – 12 rokov.
Niekedy sa stáva, že deti chcú prestať s navštevovaním krúžku alebo tréningu, čo sa rodičom nepáči. Ako na to reagovať? Môže sa stať, že dieťa chce opustiť činnosť, do ktorej už investovalo veľa času a úsilia a rodič vidí, že má pre ňu výnimočné nadanie. Vtedy by sa mal rodič snažiť, aby pri nej vytrvalo. Nemalo by to však byť veľmi agresívne a nátlakové, je to treba citlivo zvážiť. Dieťa musí mať pre krúžok motiváciu a nemalo by to byť preňho „za trest“. Problémom je, že krúžky opúšťajú hlavne tínedžeri po 12. roku a chcú mať viac času „pre seba“. V tomto veku sa treba snažiť ich udržať pri záujmoch, pre ktoré majú nadanie, prípadne ich aspoň vhodne pretransformovať.