Biely svetrík s vyšívaným motýlikom od babičky. To mala na sebe moderátorka Dagmar „Didiana“ Dianová, keď prekročila prvý raz brány školy. „Bolo to na Medzilaboreckej ulici v Bratislave a učiteľky nás pekne privítali. Na zemi boli nakreslené čiary, kam sa má ktorá trieda postaviť a tuším som ani neplakala,“ zaspomínala si na svoj prvý deň sympatická moderátorka.
Napriek tomu, že bola až zbytočne dobré dieťa, na školu práve s nadšením nespomína. „Priznám sa, učenie mi nikdy nešlo, moja mama je vysokoškolsky vzdelaná osoba, doteraz sa mi vynára obraz, ako nado mnou stála a vysvetľovala mi príklady z matematiky. Ja som cez okno videla, ako sedia deti na múriku a skáču gumu, lebo ich mama sa im nemala potrebu venovať,“ hovorí a pokračuje: „Ja som zatiaľ sedela nad zošitom a riešila príklady. Uf, som rada, že to mám už za sebou, doteraz mám z matematiky, jej učiteľov a aj z mamy trému. Je to energická žena, hocikedy mi dala, ako ona zvykla hovoriť, za nesústredenie "po hrbe“. Ale aspoň chodím vystretá. Úplne jej rozumiem, ja by som na vysvetľovanie učiva základnej školy nemala nervy a hlavne by som ho asi ani nevedela vysvetliť."
Až taká katastrofa to zasa nebola, keďže v škole sa neučila iba matematika. Moderátorka sa našla v dejepise a prírodopise. „V týchto predmetoch ma vyučujúci chválili, na prírodu a dejiny nebola potrebná logika, jednoducho som sa naučila, že bodkovaný hríb je muchotrávka a nebolo to pre mňa otravné učenie.“
Nedávno vraj Didiana v meste stretla svoju niekdajšiu učiteľku hudobnej výchovy, vďaka ktorej sa naučila tancovať ľudovky. A bolo to pre ňu príjemné stretnutie so spomienkami. „Ako bývalá sľukárka ma naučila tance z Myjavy, z Detvy a mali sme vďaka nej parádne krúžky. Vystupovali sme po celej Bratislave, aj keď oproti riadnym súborom, ako bol vtedy napríklad Trávniček, sme boli také milé deti, ktoré sa snažia tancovať. Ale hlavne, že ľudový tanec bavil nás. A tým sa riadim dodnes, robím to, čo ma baví. I keď je to z roka na rok ťažšie.“