Hra na školu

, 21.04.2018 06:00
škola, hra, učiteľka
Malé deti sa v škole zvyčajne veľmi dobre cítia a chodia tam rady. Pani učiteľka či pán učiteľ je veľmi rešpektovaná a obľúbená prirodzená autorita. Autor:

Rodičia nemajú žiadny prístroj na meranie pripravenosti dieťaťa pre nástup na učenie sa v škole. Podľa psychologičky z centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie PhDr. Evy Horákovej jednoducho platí, že len ak trávime spolu čas, tak si lepšie rozumieme, poznávame sa.

Sme si bližšie. Vycítime lepšie, čo môžeme očakávať. A aj sa popri tom často zabavíme, aj sa veľa priučíme. Najlepšie teda „odhalíme“ pripravenosť dieťaťa pre prácu v škole tak, že si ho začneme pozornejšie všímať – pozornejšie s ohľadom na vyššie uvádzané schopnosti.

V ideálnom prípade sa rodičia budú snažiť venovať dieťaťu takmer denne 20 až 30 minút pri nejakej spoločnej aktivite. Môžu to nazvať aj „hra na školu“. Pri nej platia tiež pravidlá – je aj nie je to hra. Základným pravidlom je, že treba počúvať pani učiteľku, ktorou je jeden z rodičov. Samozrejme by tomu mal predchádzať rozhovor o tom, že dieťa začne chodiť do školy. A tak sa skúsime na tú školu najprv len hrať. Dieťa v rozhovore skôr motivujeme k návšteve školy, ako hovoríme tom, čo všetko bude škola od neho vyžadovať a aké to bude nebodaj náročné. Hovoriť o tom, že tam sa všeličomu, čo nevieme, naučíme. A keď sa niečo učíme, robíme občas aj chyby. Je to úplne prirodzené. Do školy chodili všetci, aj mama, aj otec, aj starí rodičia. Napríklad aj futbalisti musia veľa trénovať, ak chcú vo futbale obstáť. Máme mnoho príkladov aj zo športového, kultúrneho sveta, aj zo sveta práce, kde sa nie vždy darí a neznamená to, že je to chyba.

Malé deti sa v škole zvyčajne veľmi dobre cítia a chodia tam rady. Pani učiteľka či pán učiteľ je veľmi rešpektovaná a obľúbená prirodzená autorita.

Doma to nemusí byť len hra na školu za stolom, s ceruzkou či knižkou. Hru môžeme hrať aj pri nákupe v obchode, cestou v aute alebo aj električke, v čakárni alebo na pošte. Alebo cestou z divadelného predstavenia či inej zábavnej aktivity. Jednoducho využiť spoločne trávený čas na tzv. hru, keď dospelý zadáva úlohy a dieťa sa ich pokúša riešiť bez jeho pomoci a učí sa na základe vlastnej skúsenosti pod dohľadom dospelého. Ak je treba, tak aj s usmernením či pomocou rodiča. To je o sociálnom učení, ale aj o schopnosti vyčleniť dôležité podnety v zložitejšej situácii od tých menej dôležitých, potlačiť vlastné priania, prekonať neistotu a prípadné obavy (napr. spýtať sa na niečo pani predavačky, kúpiť časopis…), dať prednosť starším, ale aj dožadovať sa slušne pozornosti. Vyskúšať môžeme hry meno, mesto zviera vec alebo pridaj ďalšie slovo, alebo hľadáme slová na písmenko „s“ a mnoho ďalších hier, ktoré dieťa zaujmú a sú zároveň tréningom v situáciách núteného čakania alebo na cestách.

Môžeme učiť dieťa pri neúspechu trpezlivosti, ukázať na príklade, ako tréning jeho výkon zlepšuje (napr. v kreslení, pamätaní si, vyjadrovaní obsahu počutého a iné). Nemali by sme očakávať ani vyžadovať dokonalosť. Prevažovať by malo jednoznačne pozitívne nastavenie (v žiadnom prípade dieťa doma neznámkovať), zbytočne nehodnotiť, ale potešiť sa, že sme sa spolu zahrali a niečo sa aj naučili.

Začiatok i koniec hry na školu určuje dospelá osoba. A vyberá aj úlohy, ktoré má dieťa riešiť. Nikdy sa do hry nepúšťajme, ak sme unavení alebo z niečoho nervózni. Tiež ju bez komentára ukončime, ak vidíme, že dieťa reaguje podráždene. Hra by mala byť pre dospelého istou formou príjemného oddychu. A pre dieťa príjemne a radostne stráveným časom s rodičom. Ak dieťa odbieha od témy, má ho rodič = učiteľ naučiť odsunúť prianie na neskôr. Pri práci s ceruzkou alebo pracovnými listami sa snažíme viesť dieťa k pozornému a čo možno najlepšiemu výkonu, teda odmietať rýchlu a povrchnú prácu s tým, že „vieš to aj lepšie, nože skús ešte raz, pozri, tu znovu začni“…(„pomaly ďalej zájdeš“, „práca chvatná, málo platná“, „ dva razy meraj, raz strihaj“, „najprv jedno, potom druhé“, „najprv rozmýšľaj, potom konaj“ a pod. – možno opakovane využiť viaceré tradíciou overené príslovia a porekadlá; deti si ich pamätajú a vedia im potom aj v škole pomôcť, keď si na ne spomenú). Môžeme popri tom učiť dieťa narábať s pracovnými pomôckami – pracovné listy odložiť do obalu a ten aj s ceruzkami prípadne už do kúpenej školskej tašky či batoha. Ideálne je, ak sa hráme na školu pri tom stole, kde si dieťa neskôr bude robiť aj domáce úlohy zo školy. A tiež je dobré, ak sa hráme na školu doma v tom istom čase. Dieťa si zvyká na režim a neskôr sa mu nemá problém prispôsobiť. Pomáha to aj odlíšiť inú hru od skutočnej školskej práce, pri ktorej už platia iné pravidlá.

Nie je rozumné učiť dieťa dopredu čítať, písať či počítať. To všetko sa naučí v škole. Ak sa samo zaujíma o písmená alebo číslice, iste mu povieme ich názov. Väčšina detí už pri vstupe do školy nejaké písmenká a číslice pozná, aj ich vie napísať. Väčšina detí si vie napísať tlačenými písmenkami svoje meno. Ale cielene sa venovať pred školou čítaniu, písaniu a počítaniu vedie k tomu, že dieťa v škole vysvetľovaniu nemusí venovať pozornosť. A to ani vtedy, ak sa deti učia niečo, čo ono ešte nepozná.

Zdroj: PhDr. Eva Horáková

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#školák #škola #prváci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk