Múcska: Internet v ľuďoch vyvoláva zdanie, že sa už nemusia vzdelávať

, 15.05.2017 07:00
škola, školstvo
Školstvo trápi najmä prehnaná byrokracia, nedostatok peňazí a chýbajúca koncepcia. Autor: ,

Aký je skutočný stav slovenského školstva? "Miera deformácie nášho vysokoškolského prostredia je taká vysoká, že ho už mnohí kolegovia pokladajú za nezreformovateľné," tvrdí doc. Mgr. Vincent Múcska, PhD., prorektor pre rozvoj Univerzity Komenského v Bratislave. Kvalitu od vysokých škôl podľa neho musí vyžadovať štát, ktorý by ich mal rozdeliť od najlepších po najslabšie.

Keby ste mali vystihnúť tri najväčšie problémy slovenského vysokého školstva, ktoré by to boli?

Nesmierna štátom vyžadovaná byrokracia, fatálny nedostatok peňazí a neexistujúca koncepcia rozvoja vysokého školstva. Byrokracia začala deformovať vysokoškolské prostredie najmä od zavedenia nešťastného vysokoškolského zákona z roku 2002, ktorého „kvalitu“ dokumentujú už zo dve desiatky novelizácií a úprav. Úspešne mu sekunduje komplikovaná legislatíva spojená s hospodárením vysokých škôl, ktorá nás a priori pokladá za nesvojprávnych a nepoctivých. Stačí spomenúť predpisy o verejnom obstarávaní a znechutenie je kompletné, no vo vymenovávaní nezmyselných legislatívnych prekážok by sa dalo pokračovať.

Skúsme prejsť k tomu financovaniu.

Z hľadiska dlhodobého priemeru podielu verejných výdavkov na vysoké školstvo sa Slovensko so svojimi 0,6 percenta HDP z európskej dvadsaťosmičky nachádza na 26. mieste a z hľadiska výšky verejných výdavkov na jedného študenta VŠ za rok 2014 sa umiestnilo na podobne „peknom“ 24. mieste. Keďže porovnávať rozpočet Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorej pôsobím, s prostriedkami, ktoré majú k dispozícii univerzity vo vyspelých krajinách západnej Európy, nemá zmysel, uvediem ako príklad Masarykovu univerzitu v Brne. Tá bude o dva roky, tak ako aj naša univerzita, oslavovať storočnicu a na začiatku 90. rokov 20. storočia sme mali v podstate rovnakú východiskovú pozíciu. Dnes „Masaryčka“ hospodári s 2,5-násobkom rozpočtu Univerzity Komenského, čo je, i napriek tomu, že má približne o tretinu viac študentov ako my, aj tak zarážajúci rozdiel. Nehovoriac o tom, že má vďaka obrovským investíciám z ostatných rokov od základov vynovenú infraštruktúru, kým väčšina našich univerzitných budov, internátov i ostatných zariadení chátra.

A čo tá chýbajúca koncepcia?

Pri treťom najvážnejšom probléme treba v prvom rade uviesť, že všetky školské reformy, ktoré Slovensko počas štvrťstoročia svojej samostatnej existencie zažilo, sa riadili predovšetkým krátkozrakými politickými, a nie odbornými rozhodnutiami. Navzdory tomu, že existujú samostatné rezortné organizácie, ktoré majú za úlohu zbierať, analyzovať a vyhodnocovať údaje relevantné pre formulovanie štátnej školskej politiky, Slovensko „nevie“, koľko absolventov vysokých škôl a v akých odboroch bude v závislosti od demografického a hospodársko-sociálneho vývoja potrebovať o päť, desať či dvadsať rokov, ako ani to, ktoré odbory štúdia chce preferovať v závislosti od plánov rozvoja krajiny. Školstvu – a Slovensku vôbec – úplne chýba zodpovedné krátkodobé i dlhodobé strategické plánovanie. Dnes horekujeme, že nám chýbajú absolventi technických odborov, že na vidieku chýbajú lekári, že máme nadbytok politológov či absolventov štúdia sociálnej práce. Akoby sme nevedeli, že Volkswagen je na Slovensku od roku 1991, Peugeot od roku 2004, Kia od roku 2006, aké sú demografické trendy, vývoj chorobnosti obyvateľstva a tak ďalej.

Podľa Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania treba vykonať zmeny najmä v zabezpečovaní kvality. Postarať sa o to majú hlavne samotné vysoké školy. Je to správny prístup, keď je u nás toľko vysokých škôl pochybnej povesti?

Práve vzhľadom na to, že je tu, ako správne hovoríte, toľko „vysokých škôl pochybnej povesti“, možno len ťažko predpokladať, že sa tieto, zvlášť, ak sú napojené na rôzne záujmové zoskupenia, podrobia hlbokej sebareflexii, samy sa kriticky zhodnotia a povedia si napríklad: „Tak na to, aby sme kvalitne vzdelávali v týchto odboroch nemáme, končíme s nimi a nebudeme už štúdium v nich ďalej otvárať. Ba možno by sme sa mali aj celkom zavrieť, veď nemáme ani vybavené laboratóriá, ani poriadnu knižnicu…“ Sme malá krajina, kde nemôže byť problém stanoviť odborne zdôvodnené, racionálne, jasné a nespochybniteľné požiadavky na kvalitu jednotlivých činností vysokých škôl. Len musia platiť pre všetkých rovnako, musia sa dôsledne a nezávisle kontrolovať, vyhodnocovať a na základe toho prijímať záväzné opatrenia, a to až po zrušenie nekvalitných škôl. Kvalita vzdelávania musí byť zároveň garantovaná kvalitou vedeckovýskumnej činnosti učiteľov. Na vysokých školách, obzvlášť univerzitách, ak chcú byť hodné tohto mena, totiž tieto dve hlavné aktivity nemožno od seba oddeľovať.

Spomenuli ste vedu a výskum. Na Západe je normálne, aby sa veda robila na univerzitách a podieľali sa na nej študenti a doktorandi. U nás na to máme Slovenskú akadémiu vied. Nie je to chyba?

Na dobrých tradičných univerzitách sa ctí princíp, ktorý im dal do vienka otec idey moderného vysokoškolského vzdelávania Wilhelm von Humboldt. Podľa neho vzdelávanie a výskum na univerzitách musia byť nevyhnutne prepojené a študenti sa vedeckému bádaniu, jeho metódam i kultúre musia aktívne priúčať. Na tej požiadavke sa dodnes nič nezmenilo. Slovenská akadémia vied má 75-ročnú históriu, počas ktorej spolu s tradičnými univerzitami zásadne prispela k formovaniu slovenskej vedy i kultúry. Z tohto pohľadu jej spochybňovanie nie je správne, má svoj nezastupiteľný význam. Zároveň je však pravda, že je zrelá na zásadnú reformu. Ešte nedávno sa o nej pomerne nahlas hovorilo, no v ostatných mesiacoch je ticho. Chcem veriť, že to je len preto, lebo sa na jej návrhu intenzívne pracuje, a nie preto, že do toho vstúpili – ako je u nás zvykom – parciálne záujmy, respektíve že na strane držiteľov moci prevládol nezáujem o ňu.

Nemáte pocit, že hodnota vzdelania upadá? Za prvej ČSR bol veľkým pánom už ten, kto mal maturitu, a za socializmu, kto mal vysokú školu. Dnes má maturitu hocikto a už aj vysokoškolský diplom stráca na vážnosti.

Je to tak. Odvíja sa to od „masifikácie“ vysokoškolského štúdia, ktorá sa v Európe, najmä v tej západnej, začala asi v polovici 60. rokov 20. storočia. Dovtedy bolo vysokoškolské – zvlášť univerzitné – štúdium výberové až elitárske. Nová etapa „masifikácie“ sa začala po schválení takzvaného bolonského procesu koncom 90. rokov, umocneného o desaťročie neskôr strategickým cieľom Európskej komisie, podľa ktorého by do roku 2020 malo 40 percent populácie 30– až 34-ročných získať vysokoškolské vzdelanie. A posledným faktorom, ktorý podľa mňa pôsobí na úpadok hodnoty vzdelania, je nástup „informačného veku“, v ktorom sa pre masy ľudí stal internet hlavným – a často jediným – zdrojom informácií. Ich množstvo a permanentná dostupnosť vyvolávajú zdanie, že sa už netreba vzdelávať, keďže na nete je všetko, čo potrebujeme. Pri argumentovaní proti tomuto povrchnému a nesprávnemu dojmu si pomôžem parafrázou slov veľkého európskeho mysliteľa Umberta Eca, ktorý napísal, že internet síce študentovi povie takmer všetko, no už nie to, ako informácie hľadať, filtrovať, selektovať, prijať či odmietnuť. V tomto ohľade má tradičné školské vzdelávanie nezastupiteľnú ú­lohu.

Na jednej strane je u nás priveľa vysokých škôl, na druhej strane však v porovnaní s vyspelými krajinami EÚ máme stále asi o desať percent vysokoškolsky vzdelaných ľudí menej. Ako je to možné?

Spomínaná stratégia Európa 2020 rozumie pod vysokoškolským vzdelaním absolvovanie niektorého z jeho troch stupňov – bakalárskeho, magisterského/in­žinierskeho/dok­torského a doktorandského, pričom absolventi ktoréhokoľvek z nich majú byť dostatočne pripravení na uplatnenie v praxi. U nás absolútna väčšina bakalárov pokračuje v štúdiu na druhom stupni, a to najmä preto, lebo pracovný trh pre nich nemá uplatnenie, nepokladá ich za plnohodnotných absolventov vysokoškolského štúdia. Istú rolu pri preferovaní druhého stupňa štúdia však zohráva aj záujem vysokých škôl, keďže za poslucháča vyššieho stupňa štúdia dostávajú zo štátnej dotácie viac než za študenta bakalára. Ak by sa u nás bakalári mali možnosť v zamestnaní plnohodnotne uplatniť, zrejme by sme sa aj my z hľadiska zastúpenia vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov dostali do lepších čísiel. V posledných mesiacoch sa často spomína potreba zaviesť do štúdia na vysokých školách takzvané profesijne orientované bakalárske programy, ktorých absolventi by išli priamo do praxe. Prečo nie, ak na to budú vytvorené primerané vonkajšie podmienky. Bakalári by mohli nahradiť na prax orientovaných absolventov niekdajších stredných odborných škôl.

Nedoriešeným problémom zostáva financovanie. Vysoké školy dostávajú peniaze nie za kvalitu, ale podľa počtu študentov. To ich motivuje, aby ich prijímali čo najviac. Aký model by ste uprednostnili vy?

Nie je pravda, že vysoké školy dostávajú peniaze iba podľa počtu študentov. Podľa tohto ukazovateľa získavajú čosi vyše polovice prostriedkov zo štátnej dotácie, zvyšok sa im prideľuje na základe výkonových ukazovateľov. Spôsob výpočtu výšky dotácie je však mimoriadne komplikovaný, navyše jej prideľovanie neumožňuje vysokej škole žiadne dlhodobejšie plánovanie svojich aktivít a slúži v podstate iba na jej každoročné „prežívanie“. Je však pravda, že pre mnohé školy tvoria peniaze za počet študentov ešte stále veľmi podstatný zdroj financií. Mylná je aj predstava, že štátna dotácia zabezpečí všetky naše potreby. Univerzite Komenského pokrývajú prostriedky zo štátnej dotácie necelých 65 percent nevyhnutných nákladov. V prípade štúdia medicíny, ktoré je, pochopiteľne, finančne najnáročnejšie, je to iba na cirka 40 – 45 percent. Ostatné prostriedky si musíme zabezpečiť inými aktivitami. Ja by som sa asi priklonil k súčasnému českému modelu, ktorý je síce tiež pomerne komplikovaný, no na rozdiel od nášho umožňuje vysokým školám naplánovať si realizáciu istých zámerov aj do budúcnosti a je v ňom prítomný tak prvok stabilizačný, ako aj prvok rozvojový. Úplne ideálne by bolo, keby stabilizačný prvok dotácie garantoval pokrytie skutočných nákladov na fungovanie vysokej školy a rozvojový prvok rozpočtu, závislý od kvality jej výkonu, by slúžil na realizáciu krátko- i dlhodobých cieľov.

Čoraz viac mladých ľudí odchádza študovať do zahraničia, trápi nás „odlev mozgov“. Nemáte obavy, že sa to raz môže vypomstiť?

Vypomstí sa to, a škaredo. Slovensko nielenže nemá ucelenú víziu rozvoja vysokého školstva a vedy, ale ani víziu rozvoja krajiny na najbližšie desaťročia. Mladí ľudia preto nevidia žiadne konkrétne ciele, ktoré by Slovensko v nejakom rozumnom časovom horizonte chcelo dosiahnuť v kultúrnej, sociálnej či hospodárskej oblasti, a tak nemôžu vidieť ani systémové opatrenia, ktoré by k nim viedli. Roky rokúce poznajú len ad hoc riešenia, ktoré sú navyše poznačené politickými či ekonomickými záujmami vplyvných skupín. K tomu sa druží zlá atmosféra v spoločnosti, vedomie, že štát si riadne neplní svoje poslanie a že väčšina jeho opatrení sa robí pod vplyvom krátkozrakých kalkulov a v prospech „našich ľudí“. To všetko nemôže nezanechať stopy vo vysokoškolskom prostredí. Veď aj vysoko kvalifikovaní absolventi doktorandského štúdia získajú uplatnenie vo svojom odbore iba s nemalou dávkou šťastia, keďže peňazí na projekty je málo a neexistujú programy na vytváranie postdoktorandských miest. A tak aj oni hľadajú možnosti uplatnenia v zahraničí, odkiaľ sa už spravidla nevrátia. Aj ministerský program na návrat odborníkov zo zahraničia sa v podstate skončil fiaskom, ktorého hlavná príčina netkvela v peniazoch. Mnohí kolegovia pokladajú mieru deformácie nášho vysokoškolského prostredia za takú vysokú, že ho už považujú za nezreformovateľné.

A vy?

Ja až taký pesimista nie som, hoci by som sa skôr prikláňal k tomu návrhu riešenia, na ktorom pracuje reformná skupina sústredená okolo Ivana Mikloša, než k momentálne diskutovanému materiálu z dielne ministerstva. Náš tvorivý potenciál je totiž ešte stále veľmi vysoký. Len si uvedomte, že Univerzita Komenského dosahuje v rešpektovaných medzinárodných univerzitných rankingoch približne také umiestnenie ako Masarykova univerzita v Brne. A to napriek tomu, že má k dispozícii dvaapolkrát menší balík peňazí. Pre nepriaznivé podmienky, v ktorých pôsobíme, sa však tento stav nebude dať dlhodobo udržať a nevyhnutne za ňou začneme zaostávať. Pritom opakujem, že schopnosti držať s ňou krok máme. Len treba zo strany štátu umožniť, aby sa mohli naplno prejaviť: nepristupovať k vysokým školám nivelizujúco, ale práve naopak, striktne ich kategorizovať od najlepších po najslabšie. A tým najlepším dopriať skutočnú slobodu a v porovnaní s ostatnými aj podstatne väčší objem finančných prostriedkov. Slová predsedu Akreditačnej komisie Ľubora Fišeru, že „Slovensko má tak na maximálne šesť, sedem reálne dobrých univerzít“, sú v tejto súvislosti viac ako výstižné.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vysoká škola #Vincent Múcska #školstvo #internet
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk