Gabriela Futová: Chcela som písanie hodiť za hlavu

Gabriela Futová je známa autorka kníh pre deti. Veľa sa o nej písalo v súvislosti so šlabikárom, v ktorom rozvedená mamička nadviazala nový vzťah so susedom a niekoho to pobúrilo.

15.09.2014 14:00
Gabriela Futová s deťmi Foto:
Spisovateľka Gabriela Futová s dcérou Eliškou a synom Marošom.
debata

Gabriela Futová nie je žiadna voľnomyšlienkarka, sama má manžela a dve deti, len žije v dnešnom svete a píše o ňom. Jej knihy majú úspech, píše ďalej, hoci kauza okolo šlabikára ju znechutila.

Podľa vašich kníh sa zdá, že ste mali pestré detstvo…
Bývala som s mamou v bloku na sídlisku, mala som dedinských aj mestských starých rodičov. Hlavne na dedine som trávievala celé letné prázdniny. Pamätám si, že som musela pomáhať v záhrade, plieť a také veci, čo som neznášala, ale oberačky jabĺk, sliviek a iného ovocia ma bavili. Často som sa musela zabaviť sama, ale neprekážalo mi to. Na dedine mali starí rodičia psa, ten mi robil spoločníka. Zbožňoval ma, aj ja jeho. S ním som sa chodila kúpať (kúpala som sa len ja, lebo on sa príšerne bál vody), s ním som chodievala na prechádzky do lesa, niekedy sama, niekedy so starými rodičmi.

Aj ste čítali?
U nás doma sa veľa čítalo. Keď bolo vonku hnusné počasie, všetci sme ležali niekde zalezení s knihami. S bábikami som sa veľmi nehrala, mojou najobľúbenejšou hračkou bol tank na baterky, ktorý strieľal plastové náboje, a autíčko na diaľkové ovládanie, na metrovom kábli, takže, síce som šoférovala na škatuľke mimo auta, ale za autom som musela behať. Mala som aj bábiky a kočík, chodila som bábiku kočíkovať, lebo som tak mala dôvod na prechádzku. Neskôr kočík nahradil práve pes Fliper. No a zvykla som si vybrať sa kade-tade, párkrát ma mama musela hľadať aj s políciou. Bavilo ma bicyklovanie aj korčuľovanie, ale keď ma chalani z dvora zavolali, že sa ideme hrať na vojakov, teda ohadzovať sa kameňmi, tak mali okamžite prednosť. Pravda je, že voloviny ma bavia doteraz.

Mali ste rada september? Tešili ste sa po prázdninách do školy?
Bola som asi čudné dieťa – na školu som sa vždy veľmi tešila. Do školy som zvyčajne zablúdila už v posledný augustový týždeň. Vtedy ešte učebné pomôcky dávala škola, a tak som rada pomáhala učiteľke pripravovať triedu na prvý september. Možno to však bolo aj tým, že som učiteľské dieťa. A neprešlo ma to ani na gymnáziu – aj tam som sa pýtavala, či nemôžem nejako pomôcť. Tešila som sa na spolužiakov, spolužiačky, dokonca aj na zmenu režimu z prázdninového na školský. Aj keď ten školský režim ma zvyčajne prestal baviť veľmi skoro.

Brali ste učebnice ako zaujímavé knižky alebo vás skôr odrádzali? Ktorá vám utkvela v pamäti?
Tešila som sa na učebnicu literatúry s ukážkami diel rôznych autorov. Cez prázdniny som ju ale nečítala! Až keď sme sa učili o spisovateľoch a ja som sa v lavici nudila, „zabíjala“ som čas čítaním ukážok z ich tvorby. Sem-tam ma tie úryvky potom inšpirovali, aby som si prečítala celú knihu. A pamätám, ako som sa tešila na učebnicu prírodopisu, tuším v šiestom ročníku. Učili sme sa o zvieratách, bola tam aj pasáž o psoch. To ma bavilo. A potom, v siedmom ročníku – ľudské telo! Jasné, že ako prvé sme takmer všetci hľadali časť o pohlavnom rozmnožovaní.

Pracujete v Knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove, čo tam všetko robíte?
Mám na starosti hlavne projekty a marketing, administrátorsky spravujem webovú stránku knižnice, navrhujem a vyrábam plagáty, letáky a rôzne tlačoviny pre knižnicu. Som v grafike prispatý začiatočník – dlho som ovládala len základné veci, lebo iné som nepotrebovala – ale mám skvelú učiteľku, bývalú kolegyňu Aďu, takže keď mi niečo nejde, volám jej a ona ma s veľkou radosťou poúča. Keďže mám fajn šéfku, ktorá ma necháva vymýšľať do aleluja, tak vymýšľam.

Máte cez knižnicu prehľad o tom, čo dnešné deti čítajú a aké sú?
Spravujem webový portál Murova čitáreň, ktorý je venovaný iba detským knihám a knihám pre mládež. Deti mi môžu písať do Murovej poradne. Aj píšu a chcú tipy na knihy, takže musím byť aspoň trochu v obraze. Niekedy som zaskočená, ako drzo sa cez maily správajú, párkrát som už riešila so školami, aby deti upozornili na slušné správanie na internete v komentároch. Decká si stále neuvedomujú, že ani internet nie je anonymný.

Z čoho to vyplýva?
Celkovo mám pocit, že nám vyrastá generácia znudených detí. Nevedia sa samy hrať, nevedia si samy vymyslieť zaujímavú aktivitu. Neustále potrebujú asistenciu dospelých – na vymýšľanie, na realizáciu výmyslu. Dospelí sa na ne musia aspoň pozerať. To mi pripadá dosť čudné.

Môžu za to hádam knihy? Ste v nejakých porotách, posudzujete texty?
Čo sa týka posudzovania, zámerne sa tomu vyhýbam. Vyhýbam sa dokonca aj porotcovaniu v rôznych súťažiach, pretože si nemyslím, že mám patent na rozum a na správne rozhodnutia. Ak knihy čítam, a náhodou sa mi nejaká nepáči, jednoducho ju nechám tak. Ak ma kniha osloví, od nadšenia hneď píšem autorovi a chválim ho.

Máte dve deti – sú adresátmi či inšpirátormi vašich kníh?
Mám dve už takmer dospelé deti, dcéru a syna, ale nikdy som knihy neadresovala im. Pri písaní som jednoducho zabudla, že sama deti mám. Dokonca som ich výstrelky ešte nikde nepoužila, čo mi syn už vyčítal. A práve on mi vnukol nápad na jednu knižku, ale tá je zatiaľ v hlave.

Vy sama ste dostali akú výchovu?
Otec mi zomrel, keď som mala takmer tri roky. Priznávam, vôbec si ho nepamätám. Nemám s ním dokonca ani jednu spoločnú fotografiu. Mama ma vychovávala dosť svojrázne. Teraz si uvedomujem, že aj zážitkovo. Nebola extrémne prísna, ale keď bolo treba, vedela ma dať do laty, trebárs aj buchnátom do chrbta, takým normálnym, upozorňujúcim, že stačilo. Alebo aj fackou – to keď som bola staršia a príliš som odvrávala. Nebrala som to tragicky. Vedela som, že keď som dostala, tak som to asi prehnala.

Boli ste jedináčik?
Nemala som žiadnych súrodencov, mala som však troch bratrancov, s ktorými sme sa vídali hlavne cez prázdniny u starých rodičov, a dve sesternice, ktoré bývali veľmi blízko, takže sme spolu trávili dosť času. Neskôr sa z nich hrou osudu stali moje nevlastné sestry.

Vraj ste aj jazdili na koni? Športujete?
So športom je to dnes lenivejšie. Mám pohyb v záhrade, takže necítim, že by mi chýbal ďalší. A hlavne, som dosť zábudlivá, takže zvery chodím kŕmiť na niekoľkokrát. Kým zoberiem so sebou všetko, čo potrebujem, nabehám sa až-až. Sem-tam si s deťmi a manželom zahráme speedminton, to je aktuálne asi všetko. Donedávna som sa učila jazdiť na koni, čo bol tiež dobrý zaberák, ale naštvala ma kobyla, tak tam teraz z trucu nechodím.

Spisovateľka Gabriela Futová na autogramiáde s... Foto: Archív Gabriely Futovej
Futová autogramiáda Spisovateľka Gabriela Futová na autogramiáde s mladými čitateľmi.

Ako znášate kritiku, keď sa dostanete do sporu aj s tvrdohlavou kobylou? Viete sa obhájiť, vadiť? Ako ste napríklad prežívali rozruch okolo Hupsovho šlabikára?
Rozumná kritika ma vie posunúť. Jasné, že ma zamrzí, niekedy až veľmi, lebo som strašne precitlivená a mám pre to na seba nervy. Ale hlúpe kritizovanie bez znalosti problému ma skôr rozčúli a znechutí. Kauza okolo šlabikára bola pre mňa strašnou fackou. Texty o škriatkovi som písala pre deti tak, aby ich bavilo čítať ich. Aby boli zvedavé, čo ešte vyvedie, aby boli nedočkavé, kedy sa naučia ďalšie písmenko, aby sa zasmiali na tom, čo zas škriatok vyviedol, aby si povedali, joj, veď on je ako ja! Písala som to tak, aby aj mňa, ak by som bola malá, tie texty bavili. Zrazu sa však vyrojilo more znalcov detskej duše, ktorí deťom zakázali veselú rozprávkovú postavičku, lebo je vraj nevhodná. Mám pocit, akoby sme sa vrátili o sto rokov dozadu.

Podržalo vás dosť ľudí? Vaši čitatelia?
Áno, ale – ešte viac ma mrzelo, že sa ľudia na internete začali obúvať aj do mojich kníh, a to bez toho, aby ich čítali! Keby slušne, tak nepoviem. Ale napísať o niečom, že je to odpad, bez toho, aby som vec poznala, to je silná káva. Našťastie mi jedna múdra žena zakázala čítať internetové komentáre a toho sa držím. Pokiaľ sa deťom budú moje knihy páčiť, nevidím dôvod prestať písať. S deťmi sa stretávam naživo a pýtam sa ich aj na to. Keď sa im niečo nepáči, povedia mi to, lebo deti vedia byť ešte otvorené a úprimné. Ja ich v prípadnom názore, že sa im moja kniha nepáči, podporujem, pretože si vážim, že dokázali vyjadriť svoj názor. Koľko ľudí, toľko chutí, je to prirodzené a správne. Nemám rada ľudí, ktorí sa správajú ako ovce, kričia a nadávajú, aj keď nemajú informácie z druhej strany. Sama som vo vyjadrení názoru na niečo veľmi opatrná, lebo si uvedomujem, že každá minca má dve strany, a ja neznášam, keď mnou niekto manipuluje. A manipulácia je aj to, keď niekto povie A, ale nedopovie B.

Akí sú dnešní dospelí, ktorí pracujú s deťmi a pre deti? Nezaostávajú za nimi?
Aj počas voľna si veľmi všímam napríklad zabávačov, animátorov a ľudí, ktorí sa deťom venujú. Som veľmi rada, ak sa takíto ľudia rozprávajú so mnou o deťoch otvorene, pretože z praxe viem, že deti nie sú len zlatíčka a anjelici. Je úžasné, že dnes existuje mnoho praktických návodov, ako s deťmi pracovať, ale ja som vždy s deťmi pracovala viac-menej intuitívne. Musím pochváliť najmä detské knihovníčky, a to z celého Slovenska – veci, čo s deťmi robia, sú neuveriteľné.

A to podceňovanie detí? Kde sa prejavuje?
Dieťa má byť aj dospelému partnerom, nie je to niekto menejcenný alebo menejhodnotný. Zvyčajne však deti podceňujú skôr ľudia, ktorí s nimi pracujú iba teoreticky. Mne osobne sa partnerstvo s deťmi stále vypláca. Je síce pravda, že niekedy vznikajú aj „trenice“ – keď dieťa prekročí hranicu slušnosti a ja ho musím za tú hranicu vrátiť – ale presne o tom je nielen výchova, ale aj život v spoločnosti. Najviac ma však mrzí, že dospelí nachádzajú nezmyselné, skryté významy aj na miestach, kde také významy nie sú. Som trochu provokatér a keď mám možnosť, preberám s deťmi aj nie celkom bežné témy. Fascinuje ma, ako ich deti chápu. Jednoducho a jasne.

Vy sa nikdy k deťom „neznižujete“? Napríklad pri písaní?
Dieťa je pre mňa partnerom. Pri písaní sa na čitateľov až tak nesústreďujem, maximálne mám na pamäti, pre akú vekovú kategóriu píšem – aby som neprestrelila. Na živých besedách sa mi však celkom darí búrať múry falošného rešpektu. Nemám rada, keď sa deti boja ozvať, lebo majú pocit, že sa to nepatrí. Zvyčajne im vysvetlím, že som si prišla pokecať, nech si predstavia, že sedíme v obývačke a jednoducho debatujeme. Dokonca ich vyzývam, aby sa pýtali na čokoľvek. Som predsa dospelá a ak mi bude nejaká otázka nepríjemná, tak to poviem, a vysvetlím, prečo je mi to či ono nepríjemné. Mám jednu, neviem, či dobrú, vlastnosť – nedokážem klamať. Takže aj pri otázkach na telo ma okamžite prezradí mimika, odpovedám radšej tak, ako to cítim. Deťom sa páči, keď rozprávam otvorene, zvyčajne sa popriznávam aj k veciam, ktoré iní ľudia radšej nechávajú za dverami bytu. Ale podľa mňa je normálne, keď sa priznám, že na svoje deti aj pokričím, že viem byť nervózna, že som netrpezlivá a výbušná.

Akú knihu ste mali v detstve vy najradšej? Poznali ste už ako dieťa autorov slovenskej literatúry?
Mojou srdcovkou bola a je Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera. Jasné, že som slovenských spisovateľov poznala. Od mala som si, ani neviem prečo, všímala aj mená autorov na knihách, akurát ma veľmi prekvapilo, keď sme sa zrazu učili o spisovateľoch, ktorých knihy som už mala prečítané. Pripadalo mi to také – wow! Aj keď na základnej škole som absolvovala jednu jedinú besedu so živým spisovateľom, doteraz si však neviem spomenúť, kto to bol, pamätám si len to, že som sa príšerne nudila.

O čom by sa malo dnešným deťom rozprávať? Čo ich najmä naučiť?
Podľa mňa by bolo veľmi dobré učiť deti empatii. Nie však poučovaním, ale hrami. Celkovo by sa deti mali skôr učiť získavať informácie a poznatky skúsenosťami a zážitkovými hrami. Veľmi držím palce všetkým učiteľom aj detským knihovníkom, ktorí sa pustili touto náročnou cestou. Pripraviť zážitkovú hru totiž nie je vôbec ľahké. Takisto by sa mali deti učiť komunikovať a poriadne vyjadrovať. Mali by tiež mať prirodzený rešpekt pred dospelými. Lenže v tomto by im mali pomáhať práve dospelí, ale keď niekedy vidím, ako si niektorí jedinci násilne budujú autoritu, je mi do plaču.

Aká ste vy sama dnes čitateľka – bavia vás hravé, zábavné témy?
Milujem zábavné a hravé knižky. Mám rada aj napätie a vážne témy, ale k zábavným knihám sa dokážem donekonečna vracať. Takou istotou je pre mňa Terry Pratchett a jeho Úžasná Zeměplocha, ktorú čítam v češtine. Zbožňujem absurdný aj čierny humor. Inak som konzumná čitateľka. Pri knihe si chcem oddýchnuť, prečítať si niečo, čo ma zaujme alebo čo ma napne tak, že na rozčítaný príbeh musím v kuse myslieť. Mám rada zrozumiteľne napísané knihy, len málokedy ma osloví niečo, kde sa filozofuje a mudruje, ale vlastne sa nič nedeje.

Ako autorka máte rada námety bosoriek a čarodejníc – viete trocha čarovať?
Bosorky ma už až tak nebavia. Spôsobil to Harry Potter, ktorého, mimochodom, naozaj „žeriem“, ale ktorý spôsobil aj to, že sa zrazu zobudilo more autorov a tí začali písať podobné príbehy. Skrátka, bosoráckych príbehov začalo byť na mňa priveľa, takže sa mi prejedli. K mágii však mám veľký rešpekt. Verím v silu myšlienky, verím v to, že to, čo vysielame, sa nám niekoľkonásobne vráti. Momentálne napríklad riešim problém s energetickým upírom, pričom je to človek z môjho okolia, mám ho rada, žiaľ, po stretnutí s ním som vždy vyšťavená, berie ma do spánku. Často sa mi stáva „z očí“ (urieknutie), z čoho sa mnoho ľudí smeje, babské recepty, ako sa toho zbaviť však na mne stopercentne fungujú. Verím v to, že postoj človeka k životu sa odráža na jeho tvári, preto ma veľmi mrzí, keď často vídam ľudí – povedzme päťdesiatnikov – so zovretými perami, s výrazom hnevu a rezignácie. Je to odraz ich nespokojného života tu na Slovensku.

Nenapíšete niečo aj pre dospelých? Čo ste písali v lete? Alebo ste si urobili voľno?
Písať pre dospelých sa vôbec nechystám. Nemám nápad, tak načo sa siliť. Písanie pre deti je pre mňa stále to pravé orechové, aj keď sa mi písanie po tom „škandále“ so šlabikárom strašne zhnusilo. Veľmi ma však povzbudili moji priatelia, známi, ale aj cudzí ľudia a deti, moji čitatelia, ktorí mi posielali nádherné povzbudzujúce správy a poďakovania za knihy. Uvedomila som si, že by som to písanie, aj keď som chcela, nemala len tak hodiť za hlavu. A tak som sa pomaly pozviechala a pustila sa do knihy. Chcela som poctivo písať každý deň letných prázdnin, lenže zistila som, že keby som odjakživa žila na dedine, nenapísala by som ani čiarku, pretože by som nemala čas. Celé leto totiž bývam na vidieku, odkiaľ dochádzam do práce. Tam je záhrada a zvieratá, okrem toho prerábame chalupu, takže som v takom pohybe, že keď večer sadnem k počítaču, po piatich minútach mi padá hlava na klávesnicu. Tie odtlačky na čele sa potom vyhladzujú dosť zdĺhavo.

Niečo ste už ale vyššie naznačili – inšpirácia synovým nápadom…
Sem-tam sa premôžem, takže pomaly vzniká knižný príbeh o chlapcovi Očkovi, ktorý chce byť detektívom. Zároveň ma oslovili z detského časopisu Fifík, a tak pre nich pripravujem spolu s ilustrátorom Mirom Regitkom komiks – tiež o Očkovi.

Gabriela Futová

Gabriela Futová, spisovateľka. Foto: Roman Pavlík
Futova vizitka Gabriela Futová, spisovateľka.

Spisovateľka sa narodila 23. februára 1971 v Prešove. Po skončení gymnázia v Prešove vyštudovala žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Je aj knihovníčkou, ale najmä sa venuje písaniu kníh pre deti. V tejto oblasti získala už viac ocenení. Momentálne pracuje v knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove.

Z kníh: Naša mama je bosorka, Rozruch v škole na Kavuličovej ulici, Nezblázni sa, mamička, Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche, Brata musíš poslúchať, Zmätené dvojičky zo slepej uličky atď. Spolupracovala na kontroverznom Hupsovom šlabikári a pracuje na rôznych projektoch pre mládež. Má dve deti, žije v Prešove. Vedie Murovu čitáreň.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #šlabikár #spisovateľka #Gabriela Futová