Zmeniť školu šikanovanému dieťaťu nemusí pomôcť, hovorí psychologička

, 16.09.2016 07:00

Kyberšikanovanie sa dostupnosťou internetu a technológií stáva vážnym problémom, na ktorý nie vždy vedia rodičia či učitelia správne reagovať. Obeťou sa môže dnes stať ktokoľvek. Nemenej zložité je problém identifikovať. Ako zistiť, že sa niečo deje? Odpovedá psychologička Jarmila Tomková, ktorá spolupracuje na projektoch prevencie občianskeho združenia eSlovensko.

Šikanovanie nie je novodobý fenomén, ale o kyberšikanovaní sa donedávna nehovorilo. Ako zasiahli technológie?
Žiaľ áno, z kyberšikanovania sa stal fenomén, nežiaduci. Internet a smartfóny priniesli množstvo príležitostí, výhod. Odvrátenou stranou mince sú však riziká, ktoré s ich používaním súvisia. Kedysi existovalo šikanovanie tvárou v tvár, dnes technológie rozšírili spôsoby, ktorými sa ubližovanie môže diať. Zdieľaný priestor, sociálne médiá navyše znásobujú nežiaduci efekt šikanovania na psychiku obete. Ak sa totiž poníženie deje v neobmedzenom verejne zdieľanom prostredí, dotyčný nevie, kam až ponižovanie siaha, kto všetko bol toho svedkom a kedy sa to skončí. Ide o efekt snehovej gule, ktorá sa nabaľuje. Navyše ľudia sú vďaka anonymite internetu pod vplyvom dishibičného efektu v ubližovaní neraz odvážnejší, cítia sa, akoby mohli všetko, bývajú krutejší a tvorivejší v spôsoboch ako obeti ublížiť. V zažívanej anonymite kyberšikanovania môžu dospievajúci ešte menej zvažovať dôsledky svojich činov, môžu byť oveľa menej empatickí.

Na druhej strane, stáva sa, že napr. mladé dievčatá zverejňujú fotografie na sociálnej sieti a neuvedomujú si, že môžu byť zneužité proti nim.
Dôležitá je prevencia a zvyšovanie povedomia o tom, že je skutočne dôležité zodpovedne jednať aj v tomto „virtuálnom priestore“. Táto v úvodzovkách virtualita totiž napokon človeka doženie aj v priestore tvárou v tvár. Sú to spojené nádoby, nie je možné ich oddeliť. Deti a tínedžeri majú často profily na sociálnych sieťach verejné a nezabezpečené. Robia to dokonca zámerne. Nezdá sa im totiž ohrozujúce, že nemajú svoje kontá chránené. Treba ich v tomto smere dostatočne včas vzdelávať.

Čo môžu urobiť rodičia?
Deti na internet a sociálne médiá chodiť budú, preto je dôležité, aby sa včas naučili, že je potrebné byť zodpovedný v tom, čo vypúšťajú von. Mali by vedieť si svoje profily aj zabezpečiť pre zvolenú šírku publika. Základom však je deti od útleho veku viesť k úplne základným hodnotám – úcte k ľuďom, aby keď budú skúšať niekomu robiť cez internet zle, sa im dostatočne včas rozsvietila v mysli kontrolka – „pozor, toto asi nie je dobrý nápad”.

Kde je hranica medzi podpichovaním medzi spolužiakmi a šikanovaním?
To „podpichovanie“ je vo svojej podstate veľmi prirodzený jav. Deti sa podpichovať budú. Bolo by nezmyselné chcieť tomu zabrániť. Samotná dynamika skupiny funguje tak, že niekto je populárnejší, iný menej. Kde je teda hranica? Môžeme povedať, že keď je ubližovanie zámerné, uvedomované a aj tak pokračuje. Keď deti, ktoré ubližujú, vedia o tom, že dotyčná obeť to ťažko prežíva, vedia, že ich správanie má na neho alebo ju závažný negatívny vplyv, a napriek tomu neprestanú.

Čo ak si niekto neuvedomuje, že ubližuje?
Áno, na druhej strane je dôležité povedať, že agresor si dôsledky svojich činov nemusí vždy uvedomovať. Preto je opäť nevyhnutné zopakovať, že veľmi dôležitá je prevencia výchova k tolerantnosti a empatii a osveta o jave ako takom a o tom, čo môžu byť jeho dôsledky. Je treba dbať na to, aby deti boli empatickejšie, vnímavejšie voči pocitom druhých. Trochu to súvisí aj s vekom, môžu konať prchko, nepremyslene.

Tvrdé šikanovanie sa však začína vtedy, keď kolektív alebo niekoľko útočníkov si plne uvedomuje, čo robia, keď dieťa sa aj otvorene snaží tomu brániť, povie „Nerobte mi to“ vyskúša aj ďalšie stratégie, ale bezvýsledne. Vtedy už bývajú zmeny v prežívaní a správaní obete neraz očividné, je viditeľné, že je v strese, keď ide do školy, vymeškáva. Ak nikto nepomôže obeti prekročiť tento začarovaný kruh a v škole naďalej ubližovanie pokračuje, dieťa môže stratiť jeho základný pocit bezpečia vo svete, dôveru v seba a vzťahy, môže rezignovať a upadnúť do depresívnych stavov. Vtedy sa už obeť môže cítiť bezradne, v krajom prípade zvažuje samovraždu alebo sa o ňu aj pokúsi.

Prečo to agresori robia a ako k takým situáciám dochádza?
Pre deti je počas dospievania veľmi dôležité obhájiť svoj sociálny status. V snahe nájsť si svoje želané miesto v skupine robia mladí kadejaké činy. Môže sa stať, že útočník podkopáva druhých preto, aby zvýšil sociálny status, sebe, získal popularitu. Priživí sa tak na nevýhodnej pozícii niekoho iného, napríklad nového žiaka, ktorý sa snaží zorientovať v kolektíve, alebo niekoho iného. Podobné je to aj u tých, ktorí sú prihliadajúci a chcú byť skôr vo svetle toho úspešného, silnejšieho. Ale aj obeť, to dieťa, ktorému ubližujú, má obdobné potreby prijatia rovesníkmi, potrebuje mať dobrý pocit zo seba medzi rovesníkmi.

Je prirodzenou potrebou mať dobrý sociálny status. Niektorým deťom sa to darí zdravými spôsobmi, niektorým nezdravými spôsobmi (ubližovaním druhým) a iným sa to, žiaľ, nedarí. Ak je dieťa v tomto dlhodobo neúspešné, tak potom sú dôsledky pre sebaobraz zdrvujúce, často to vedie až k depresii. Navyše si túto nevýhodnú pozíciu seba v sociálnom prostredí veľmi dobre zapamätá a aj v zmenených podmienkach a vo vzťahoch sa správa obdobne bezradne. Ide o princíp naučenej bezmocnosti a pokračujúcej vnútornej viktimizácie. To znamená, že dieťa sa identifikovalo s rolou obete, tak seba zažíva a vyhodnocuje správanie druhých, tak aj reaguje. A to i vtedy, keď sa k dieťaťu ostatní už takým spôsobom nesprávajú.

Kedy má rodič zbystriť pozornosť?
Dôležité je všímať si zmeny v správaní. Rodič pozná svoje dieťa a vie odhadnúť, či je to nejaká situačná záležitosť alebo je dieťa dlhodobo smutné, hnevlivé, uzatvára sa do seba, správa sa nezvyčajne. Napríklad vyhľadáva spoločnosť na cestu do školy a domov, chce akoby niečo povedať, ale nevie ako. Šikanované dieťa môže byť roztrpčené, podráždené nervózne, výbušné. Po dlhšej bezradnosti býva možno aj utlmené a v zvýšenej úzkosti, bojí sa, trápi. Často dochádza k psychosomatickým ťažkostiam – zmene apetítu, viac sa potí, zle spí. Dlhodobé trápenie rodič spozná, pokiaľ je všímavý.

Ako by mal reagovať?
Dôležité je, aby sa v rodine dlhodobo pestovali také vzťahy, aby dieťa vedelo, že môže prísť za dospelým a zdôveriť sa mu. Aj keď takýto vzťah existuje, často sa bojí povedať o šikanovaní rodičom, aby oni náhodou nešli robiť do školy nejaký poplach a ešte nezhoršili jeho už tak nedobrú pozíciu medzi rovesníkmi. Je preto na rodičoch, učiteľoch a na vyspelých rovesníkoch, aby si našli cestu k dieťaťu a umožnili mu zdôveriť sa a cítiť sa bezpečne. Tak či tak to nesmie zostať len v tomto bode. Treba pomôcť šikanovanie v skupine „preliečiť”, nastoliť v patologických vzťahoch bod obratu smerom k pomoci a spolupatričnosti.

Aká je Vaša skúsenosť?
Mám skúsenosť z terapeutickej praxe, výskumníckej aj školsko-psychologickej. V terapii sa ocitá veľa dávnych zážitkov so šikanovaním a aj tých aktuálnych. V takom prípade to ovplyvňuje život celej rodiny, nielen dieťaťa. Z terapeutickej praxe mám aj skúsenosť, že človek, ktorý bol obeťou šikanovania alebo aj iného zneužívania moci voči nemu, si neraz so sebou nesie túto stigmu, nevýhodný sociálny status nedostatočnosti dlhodobo. Často od základnej školy až po maturitu, až do práce. Možno to len vie šikovnejšie kompenzovať. Rola obete a agresora sa totiž prenáša skrz prostredia aj formy, až kým nedôjde k dostatočnému korektívnemu zážitku, viacerým korektívnym zážitkom. Po niekdajšom výraznom zážitku nedostatočnosti a bezmocnosti potrebuje človek opäť získať späť pocit bezpečia, integrity, zdravej sebaúcty a pocitu, že má dosah na svoj život. Že on alebo ona je OK, že dokáže zažívať aj zdravé vzťahy s rovesníkmi v škole a potom aj v pracovnom kolektíve.

Rodičia možno váhajú, či svoje dieťa nechať v kolektíve, kde sa ubližuje, alebo ho preložiť na inú školu. Aké sú iné možnosti?
Určite nie je produktívne vyrobiť hysterický škandál v škole. Je dobré obrátiť sa na pedagógov s tým, že moje dieťa sa necíti šťastné v kolektíve, máme tu takýto problém a poďme spolu s chladnou hlavou vyriešiť to, aby vzťahy v kolektíve mohli byť ozdravené. Pre všetkých protagonistov šikanovania je dôležité, aby mali možnosť vlastné správanie a vzájomné vzťahy zmeniť, narušiť dovtedajšie škodlivé vzorce a dôjsť k niečomu novému. Zažiť uzmierenie, odpustenie, transformáciu. Preto odporúčame pod vedením odborníkov skupinovú dynamiku „opravovať” a neopúšťať pri šikanovaní hneď triedny kolektív. Môže sa to zdať síce nelogické, ale vonkoncom nie je.

Čo odporúčate?
Náprava vzťahov od šikanovania k zdravej dynamike sa však v kolektíve neudeje samovoľne. Je potrebné, aby dospelí konali premyslene, strategicky, razantne, v najlepšom prípade zapájajúc rovesnícke (peer-to-peer) modely. Užitočná je dobre zohratá spolupráca rodič – deti – pedagóg – školský psychológ – preventista. Psychológ pomáha v škole vytvoriť deťom priestor, aby mohli doriešiť konflikt, šikanovanie. To najlepšie tým, že podnecuje deti samotné k správaniu, ktoré bude viesť k ošetreniu rán obete a pokračovaniu správaním v zmenenom móde.

Mal by sa rodič v každom prípade poradiť s odborníkom?
Prípad od prípadu je iný, ale odporúčam vyhľadať odbornú pomoc. Už len pre podporu rodičom a dieťaťu, ktoré dosť pravdepodobne ocení možnosť ošetriť svoj sebaobraz, rozšíriť vedomosti o svojich zdrojoch, schopnostiach nadväzovať a udržiavať uspokojivé rovesnícke vzťahy. Užitočné je poradenstvo ohľadom vhodného riešenia šikanovania. V Holandsku napríklad fungujú psychológovia ako neštátni školskí poradcovia, ktorých sú školy zaviazané kontaktovať v prípade obdobných ťažkostí v triedach. Tí sa pod tlakom konkurencie školských poradcov snažia kvalitne a čo najefektívnejšie vyriešiť situáciu v škole až kým nie je objednávka školy a detí splnená. Meno školy rastie s tým, ako sa dokáže postarať o bezpečie detí a rovnako tak meno poradcov špecialistov. V tomto sa Slovensko od Holanďanov môže v riešení ťažkostí so šikanovaním inšpirovať. Zatiaľ je možnosť obracať sa na psychológov zo siete školských zariadení (CPPPaP), školských psychológov a občianske združenia. Aj medzi spomínanými odborníkmi je však stále užitočná osveta a vzdelávanie v tom, ako šikanovanie riešiť efektívne a bez retraumatizovania. Sankcie a preradenie z kolektívu totiž rozhodne nie sú dosť.

Ako teda vyzerá práca odborníka v triede?
Psychológ vie prísť k deťom do kolektívu so skupinovou, „triednou terapiou”. Sama som to robila niekoľko rokov v ako školská psychologičky. Deti cítia, že pri šikanovaní sa v ich triede deje niečo zhubné. Nevedia, že by to sami vedeli robiť inak, situáciu zvrátiť a ozdraviť. Býva pre ne zážitok a uvoľnenie, ak im niekto umožní rešpektujúco zažiť transformáciu vzťahov v ich triede. Pre nich samotných je dôležitý celý ten proces, nielen výsledok. Je to celé jedná veľká zážitková lekcia, s dobrým koncom a pocitom nadobudnutej zručnosti a kompetencie do života, aj do iných situácií. Uvedomujú si, že keď dôjde k vychýleniu vo vzťahoch, vedia ich opäť napraviť a majú to vo vlastných rukách. Rozšírené sú medzinárodne uznané a výskumne overené intervencie ako “Undercover teams”- Tímy v utajení- keď sa sami rovesníci vrátane agresora podieľajú v supervízií dospelých na tom, aby sa aj niekdajšia obeť opäť cítila v triede dobre alebo rovesnícke poradenstvo na škole. Ja som mala možnosť navrhnúť a viesť program preventívnej žiackej kampane Žiaci proti šikanovaniu, v ktorej pracovali dobrovoľníci na vzdelávaní a kampani školy bez šikanovania.

Nový projekt prednášok o téme kyberšikanovania má veľký potenciál zaujať mladých. Ako to vnímate z pohľadu psychologičky?
Je veľmi pozitívne, nielen v zmysle osvety a prevencie, ale aj z hľadiska terapie, počuť niekoho, kto si prešiel niečím podobným ťažkým hovoriť svoj príbeh hrdo, hlavne ako už dobre doriešený, s vyvodeným zmysluplným poznaním, ako z ťažkej situácie on sám napokon mohol ďalej rásť. V projekte občianskeho združenia eSlovensko, na ktorom mám príležitosť spolupracovať, je takým rovesníkom osoba, s ktorou sa mladí môžu a chcú identifikovať. Úspešná raperka ako Aless sa totiž nebojí postaviť a povedať, že bola kvôli šikanovaniu na dne. Avšak odmietala sa ubližovaniu a stigme obete poddať, odmietla sa viac cítiť bezmocne a zahanbene. Zobrala svoj život s pomocou blízkych do svojich rúk, začala rapovať a bojuje za opak – za to, aby mohli byť vzťahy medzi rovesníkmi dobré. Chodíme s Aless robiť interaktívne podujatia so stredoškolákmi a druhostupniarmi a oni majú možnosť počuť jej skúsenosť v role obete, ale inak ako boli dovtedy zvyknutí u detí, ktorým je ubližované. Teda nie zahanbene a ticho, ale hrdo, nahlas, naživo popretkávané vystúpeniami raperky. Majú možnosť klásť jej otázky, ale v prvom rade my dospelí z občianskeho združenia moderujeme jej výpoveď pre žiakov. Je to jeden veľmi dobrý a silný spôsob ako robiť prevenciu. Zároveň aj pomôcť tým, ktorí aktuálne niečim podobným prechádzajú. Môže to zoceliť rany, pozdvihnúť sebavedomie, priniesť nádej, že to sa dá vyriešiť. A to sme videli aj tento raz. Bola tu ohromná energia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#prevencia #kyberšikanovanie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk