Počas zimného semestra sa vašou „domovskou“ univerzitou stala Ekonomická univerzita v Bratislave, kde pôsobíte ako hosťujúci profesor v rámci rovnomenného projektu Nadácie VÚB. Keďže to nie je vaša úplne prvá návšteva v Bratislave, slovenských študentov už poznáte trochu lepšie. Čo na nich hovoríte?
Sú veľmi úctiví, v tom dobrom zmysle slova, a nemám tým na mysli formálnu úctivosť pri oslovovaní ani prílišný odstup, ktorý medzi žiakom a učiteľom občas vzniká. Jednoducho dodržiavajú pravidlá a dohody, a pritom zostávajú veľmi srdeční a otvorení. Prednášam skupine doktorandov, z ktorých mnohí študovali úplne iné odbory, a fascinuje ma, keď vidím, ako sa snažia, zapájajú sa do diskusií, reagujú na podnety. Je radosť mať študentov, ktorí sú otvorení novým veciam, baví ich diskutovať a posúvať sa ďalej. V tom sú iní ako napríklad Španieli či Angličania.
Čím to podľa vás je?
Je to hlavne o motivácii. Veľa mladých ľudí si dnes štúdium vyberá na základe toho, koľko sa v danej profesii zarába a aká je šanca nájsť si po skončení školy dobré zamestnanie. Žiaľ, aj ekonómiu mnohí študujú len preto, lebo im ktosi povedal, že si potom ľahko nájdu prácu a ich pritom táto veda vôbec nezaujíma. Hovorím o svojich skúsenostiach z Grécka, zo Španielska, z Cypru. No bez ohľadu na to, či študujete ekonómiu alebo fyziku, jediným dôvodom by malo byť to, že vybraná oblasť vás naozaj zaujíma.
Niekedy však práve slabo platená práca môže byť aj veľmi demotivujúca.
Ak vás niečo nebaví, jednoducho to nerobte. Život je príliš dlhý na to, aby ste išli sami proti sebe a je dokázané, že ľudia, ktorí robia svoju prácu preto, že ich baví, sú šťastnejší, aj keď zarábajú menej. Na druhej strane, ak sa venujete niečomu, čo vás napĺňa, a ste v tom naozaj dobrí, pozitívny efekt sa skôr či neskôr dostaví. Počas mojich PhD štúdií som spoznal priateľa, ktorý si robil doktorát z moderných európskych dejín, skvele písal, učil sa jazyky. My ekonómovia sme občas pochybovali, čím sa raz bude živiť, no on sa nakoniec zamestnal ako copywriter a dnes má za sebou množstvo úspešných kampaní, vďaka ktorým zarobil veľmi veľa peňazí. A pritom iba robí to, čo ho baví.
Čo potom hovoríte na rôzne opatrenia, prostredníctvom ktorých sa dnes záujem študentov snažíme presmerovať na technické a prírodovedné odbory? Nie je to proti teórii „študujte, čo vás baví“?
Ak ľuďom ukazujete iné možnosti a pomáhate im pochopiť, čo by mohlo byť prospešné pre nich aj spoločnosť, je to v poriadku. Samozrejme, musí to ísť prirodzene, a to nie je jednoduché, najmä, ak si uvedomíte, že vašou úlohou je niekoho presvedčiť o tom, že matematika je vlastne veľká zábava. Ja osobne som mal v detstve obrovské šťastie na svojho učiteľa matematiky. Neprestajne nás motivoval, učil nás hrou a príklady sme dostávali aj vo chvíľach, keď sme sa naháňali po ihrisku. Hľadať riešenia bola pre nás zábava a výzva zároveň. Takýchto učiteľov potrebujú všetky základné školy ako soľ.
Takže súhlasíte aj s myšlienkou, že matematika by mala byť povinným maturitným predmetom?
Jednoznačne. Potrebujeme ľudí, ktorí vedia nielen písať, ale aj počítať. Napokon, bez matematiky sa dnes nezaobíde ani psychológ, sociológ či marketér. Predstavte si, že niekomu zadáte, aby urobil marketingový výskum. On zostaví skvelý dotazník, nechá ho vyplniť XY ľuďom, ale potom získané odpovede analyzuje, akoby každá otázka bola nezávislá od tej nasledujúcej. Nuž, spoľahnúť sa na takéto výsledky je potom dosť riskantné, a pritom by stačilo oprášiť základy štatistiky. Takže, ak by som si ja mal vybrať zamestnanca, chcel by som človeka, ktorý ovláda minimálne základy matematiky a tiež dobre píše. Úroveň písomného prejavu a schopnosť formulovať myšlienky zrozumiteľne a zaujímavo je totiž nesmierne dôležitá vec. Aj keď pripravujete ekonomickú štúdiu, 50 percent úspechu spočíva v tom, kto a ako ju napíše.
Budúcnosť teda podľa vás patrí všestranne nadaným?
Budúcnosť patrí flexibilným. Univerzity sa snažia reagovať na potreby trhu, zavádzať do výučby čoraz viac praxe, a pritom nám unikajú niektoré podstatné veci. Predovšetkým to, že z našich škôl nemusia vychádzať hotoví špecialisti, ale ľudia, ktorí budú v budúcnosti schopní robiť aj iné veci, ak to bude potrebné. A na to je napríklad matematika skvelé východisko. Ak ju vyštudujete, môžete byť neskôr analytikom, účtovníkom, inžinierom, IT technikom…
Pôsobili ste na univerzitách v Taliansku, Grécku, Španielsku, na Cypre aj vo Veľkej Británii. Ako by vo vašom porovnávaní obstálo Slovensko?
Veľmi dobre, aj keď musím povedať, že pokiaľ ide o ekonómiu, na Slovensku ste príliš zameraní na výučbu a menší dôraz sa kladie na publikovanie. Možno by pomohlo sústrediť sa viac na kvalitu ako na kvantitu a viac publikovať v renomovaných zahraničných periodikách. A keď už sme pri tej kvantite, Slovensko je v mojich očiach krajinou, v ktorej vysokoškolskí učitelia podávajú priam nadľudské výkony. Vytvoril som si tu dokonca vlastné prirovnanie – ak chcete povedať o niekom, že veľa učí, povedzte len „učí ako Slovák“. Pretože na Slovensku sa učí strašne veľa.
Viac ako inde?
Učiť osem hodín denne a 260 hodín ročne, to dnes už nevidíte na žiadnej univerzite. Ani v Španielsku, ktoré je na výučbu tiež dosť orientované. Tam môžete učiť maximálne 240 hodín, ale ak toľko aj učíte, pravdepodobne vás univerzita za niečo len trestá, napríklad za to, že málo publikujete. Alebo vás nemajú radi (smiech). Na Slovensku je 260 hodín ročne úplný štandard. Keď som si tu raz pri obede povzdychol: „Predstavte si, ja dnes učím 8 hodín“, traja ďalší kolegovia sa ozvali: „Ja tiež“. Obdivujem ich, ako to dokážu a kedy to stíhajú – učia, publikujú a doma majú rodiny s deťmi. Klobúk dole.
Každý zo vzdelávacích modelov, ktoré ste spoznali, je niečím špecifický. Dokázali by ste z nich vytvoriť jeden ideálny, ideálnu školu?
Keby som si vyberal študentov, 80 percent z nich by boli Slováci, zvyšok Španieli a Cyperčania. Asi by medzi nimi chýbali Gréci a Angličania. Tiež by som si vybral veľa slovenských učiteľov, množstvo prednášok by som však zredukoval na polovicu toho, čo tu máte. Z Anglicka by som prebral systém publikovania a prepojenia výskumov s trhom. Tam sa totiž univerzity musia snažiť získať peniaze na svoje výskumy zo súkromného sektora, a teda presvedčiť trh, že to, čo idú robiť, má praktický význam pre spoločnosť. Tiež by som odtiaľ prevzal model mobility, ktorá je tu na Slovensku veľmi nízka.